Nidi rád liezol na stromy, možno preto, aby bol ďaleko od sveta, od ľudí, čo ho nechápu. Často poukazovali iní rodičia na to, že mu dovolím liezť na stromy, že je to nebezpečné a že pre to nie som dobrý rodič. Niekedy som vyliezol na ten strom za ním. Nie, aby som ho dal dolu. Aby som s nim zdieľal jeho zážitky. Všimol som si, je tam hore pekne. Taký kľud od toho ruchu pod ním. Vždy som ho pred tými otravnými rodičmi obhajoval, no čo som si vtedy neuvedomoval, že z výšky toho stromu tú kritiku externého sveta vníma a to odmietanie mu nebolo jedno.

Aj vtedy a aj dnes viem, že nemali pravdu a nemali právo sa pliesť nám do života. Čo som si vtedy však neuvedomoval, bolo, že je môj syn iný. A s tou kritikou zo škôlok, z detských ihrísk, z poukazovania na jeho odlišnosť od iných detí sa začal jeho boj o akceptáciu, ktorý pretrváva dodnes. Boj o pochopenie, boj o to, aby ho prijali. Túžil po tom, aby sa dobro, ústretovosť a tolerancia bytostí z rozprávok, ktoré som mu rozprával, preniesli aj do ľudí okolo nás.